erik sikora

Cez deň býva videný za košickým Hornbachom a počúva, ako sa do zarastenej periférnej divočiny šíri popová hudba medzi bažanty, zajace a sovy. V noci prebehuje v papučiach po snehu do garáže. Vydáva album s názvom “Dakus”, a dúfa že do neho prepašoval návykovú látku popeín. Na otázku, či sa treba báť účinku jeho pesničiek odpovedá “hej ta treba dakus”. Napriek tomu všetkému sa nám podarilo vyžmýkať exkluzívny plnotučný rozhovor medzi Erikom Sikorom a Džumelcom.

ES: Môžeš nám vysvetliť prebehovanie v papučiach po snehu do garáže?
DŽ: Každý večer po zotmení uspávam tri deti troma rozprávkami z troch kníh. Momentálne je to Jakub a obrovská broskyňa synovi, Proč je v umění tolik nahých lidí dcére, a Muzikanti z Brém synovi. Potom umyjem riad…
ES: To je milé, ale je nutné na to ísť takto zoširoka?
DŽ: No kvôli tomu všetkému mi z toho vyšli pesničky také domáce a tichučké a vhodné ku umývaniu riadu, napriek tomu, že som si ich predstavoval ako pogovacie a vhodné ku rozbíjaniu riadu.
ES: Ok, tak späť ku garáži.
DŽ: Keď je po umytí riadu vzduch čistý, tak schmatnem notebook, gitaru a poctivú koženú robotnícku brašnu (aby som mal pocit že idem naozaj do roboty) s mikrofónom a zvukovkou. Poviem psom aby zostali, vyjdem von a prebehnem ten spomínaný sneh. Potom si zabudnem slúchadlá alebo redukciu na slúchadlá a ešte párkrát prebehnem tam a naspäť do garáže.

ES: Prečo garáž? Nie je trochu tuctové mať skúšobňu v garáži?
DŽ: Našťastie, alternatívnosť tej garáže je očividná, pretože jej dvere sú meter a pol nad zemou, takže autá by do nej museli vyskakovať. V garáži je kumbálik a ten som si vymolitanoval rozobratím sedačky, na ktorej som preváľal svoje detstvo. Sedačku ušil môj tata, lebo sme chceli mať hipisáckejšiu obývačku ako bola dostať v socialistických obchodoch. Ten istý môj tata mi pred rokom kúpil na narodeniny bicie, aj keď som už veľký. Vďaka tomu som zistil, že na svojom albume bicie vôbec nepotrebujem. Keby som ich nemal, tak by som strácal čas túžením po bicích namiesto nahrávania albumu.
ES: Aké nástroje sú nakoniec použité na albume?
DŽ: Pesničky som asi rok odieval do rôznych hávov – elektrohávu, technohávu, traphávu, hiphophávu, dychovkohávu, ale nakoniec som sa rozhodol, že ich zahrám iba pomocou spevu a bežného hracieho prostriedku – gitary.
ES: Dobrá pesnička sa dá zahrať na gitare pri ohni, povedal Petr Fiala z Mňága a Žďorp...
DŽ: Mne to nepovedala Mňága, ale kamarát Ľubo Štec, potom mi to pár rokov ležalo v hlave a teraz som si vyslovene dal úlohu, že každú pesnička musí prejsť takouto skúškou ohňom. Úlohu som nakoniec nedokázal splniť na jednotku, lebo v albume sú štyri ťuky na klavíri a jedno winnetouovské intro na melodike.
ES: Prečo ti nahrávky menej šumia?
DŽ: Človek si vymolitanuje kumbál, a potom zistí že by sa mu hodil lepší mikrofón, keď je tam tak pekne tichúčko. Tak si požičia kondenzátorový mikrofón (týmto ďakujem Robovi Rampáčkovi) a zistí, že už mu začína vadiť aj šum nahrávadla, pritom ten šum považoval za súčasť svojho imidžu.
Tak dostane pod stromček zvukovú kartu, a potom zistí, že jediné čo ešte bruní, je nejaké zemnenie španielky. Ale je na seba hrdý, pretože vlastnou ajetovskou dôvtipnosťou omotá drôtik okolo koncovky gitarového kábla, a druhý koniec drôtiku si zastrčí za tepláky, čím sa to uzemní. Potom zistí, že mu hučí počítač, tak ho za trest vyženie za dvere kumbálu. Kábel spoza dverí, od počítača ku zvukovke, je krátky takže si musí dať zvukovku pod nohy. A tu spásonosne zistí, že keď si vyzuje papuču a položí nohu na zvukovku, tak sa to brunenie gitary uzemní úplne dokonale a má recept na ten najtichúčkejší zvuk, aký kedy stvoril.
ES: Posledný album (Brutovce, 2014) si nahral v kúpeľni, to sa mi zdá byť viac cool.
DŽ: Kúpeľňa bola v byte v noci jediná neobsadená miestnosť. Najprv som si užíval to kachličkovské echo, potom som si začal dávať nad hlavu, medzi práčkou a zrkadlom madrac.
Dúfal som, že neruším susedov, a potom sme sa zoznámili a zistil som, že poznajú všetky texty naspamäť, a dodnes, aj po odsťahovaní sa, nám posielajú vianočné pohľadnice s úryvkami tých textov. Všetko dobre dopadlo, nehnevajú sa.

ES: Štyri roky si nenahral album, prečo?
Brutovce bol osamelý, chalupársko-krajinársky album. Keď som zisťoval, či to vie fungovať naživo, mimovoľne som objavil novú látku: Popeín.
Bál som sa, či je to bezpečné. Na koncertoch som robil pokusy na dobrovoľných divákoch.
Skúšal som, koľkokrát sa môže zaspievať refrén, aby si to nenosil ešte dva dni v hlave, alebo či je bezpečnejšie urobiť pesničku s ó, ó, ó, alebo s ou jé. Skúšal som hrať napríklad akordy letných hitov naaplikované na zimné texty. Z tohto laboratória vzniklo niekoľko popeínových pesničiek s odrhovačkovými melódiami. Textovo to boli takzvané stotožňováky. Stotožňovák je pesnička, s ktorou sa môže stotožniť určitá skupina ľudí, napríklad Dojižďáci. Snom stotožňováku je vystihnúť nejakú dejinnú epochu (v pesničke Lajkni a bude ti lajknuté, Linajkovaný dvojhárok) alebo spesničkovať životnú situáciu, ktorá je ešte dierou na trhu pesničiek (rozdžabaná horalka, nakazenie zívaním, modelovanie guličky z chleba, vymletosť z letných prázdnin). Vrcholom popeínu je to čo dokázal Rytmus, vymyslieť hlášku, ktorá sa širokospektrálne ujme, od nápisov na aute až po mesindžerovskú skratku. V jeho prípade JBMNT, v džumeleckom prípade CHMW. To však už hraničí s tým čo som nechcel spôsobiť: synteticky vyrábaný popeín. Chcem robiť radšej makové koláče ako heroín.

ES: Album Brutovce je manifestom krajinárskeho rapu. S tým už je koniec?
DŽ: Na terajšom albume sú asi dve pesničky, ktoré vychádzajú z filozofie krajinárskeho rapu, teda maľovať krajinu slovami: Hausbót a Zívanie. Obidve pochádzajú z Viedne a popisujú presné zákutia. Keď som bol mesiac vo Viedni, tak som skúsil spraviť tri krajinárske popy po anglicky, ale neviem v tom vychytávať drobné nuansy, tak som ich teraz voľne predaboval.
Potom sú tu pesničky, ktoré pozorujú stav sveta a ospevujú ho: Čiarové kódy, Klonovaný suk.
No a v niektorých som zradil nezasahujúci dokumentaristický prístup ku svetu, a ospevujem vlastné konanie: premenovanie dážďovníka, džabkanie sa so sádrou, hľadanie univerzálnej odpovede na akúkoľvek otázku: hej ta treba dakus.

ES: Prečo sa zapodievaš východoslovenským dialektom a neprerazíš radšej spisovnými hláškami?
DŽ: Keď som bol v južnom Londýne, tak som obdivoval ako sa dá rytmizovať angličtina, na jednej večierke bol napríklad nápis: IMO DEH YA NOW TRY KOSTKATTA. Po pár hodinách mi došlo, že tam je napísané vlastne: I am not there right now, try Costcutter. Teda obyčajný nápis: Hneď prídem, skúste vedľajší obchod. To som si už ale pospevoval IMO DEH YA NOW TRY KOSTKATTA a žasol som nad rytmickosťou tej vety.
Keby som spieval Hej ta treba dakus spisovne, tak to bude: Áno, napadlo mi, že je to trošku potrebné. To nemá flow. Východoslovenčina to zbaví kudrliniek a zostanú beaty.
ES: Súvisí to aj s tým, že tak málo rýmuješ?
DŽ: No dobre, keď chcete prezradím Vám fintu, podľa ktorej ukladám vedľa seba slová:
Pretavujem si písmená na bicie. V nich písmená b, d, dz, dž, t, sú ako beaty. Písmená c, č, š, s, f, v, h cinkajú a šuštia ako činely. Keď si dám pozor a beatové a činelové sa ozvú v každom verši na tom istom mieste, tak to má takú utajenú rytmickú sieť. Najťažšie je potom napasovať dvojhlásky ia, ie, iu, ô, alebo písmeno j. Lebo to je ako taká gumená pauza, keď dvíhaš paličku.
Radšej nezisťujem, či na takú techniku niekto prišiel, kochám sa predstavou, že je to môj vlastný vynález. Dúfam, že to tajomstvo využijete na dobré účely.

ES: Na záver sa opýtam, aký je rozdiel medzi Džumelcom a Erikom Sikorom, pretože som v poslednom čase zaregistroval premenovanie youtubového aj instagramového účtu z erixikora na dzumelec.
DŽ: Džumelec mal pôvodne oddeliť študovaného vizuálneho umelca Erika Sikoru od neštudovaného naivného hudobníka. Myslel som si, že Džumelca budú počúvať iní ľudia, ako diváci umenia Erika Sikoru. Vyzerá to tak, že už nie je čo oddeľovať. Naposledy mal Erik Sikora výstavu v Zlíne, kde v kamennej galérii vystavoval Džumelcove pesničky, ku ktorým urobil youtuberské vlogerské videá, a na stenách vystavoval ako umelecké artikle Džumelcov merchandise v podobe predražených doma urobených mikín. Tým sa to zlialo, či?
ES: Zlom nastal aj vtedy, keď som plánoval urobiť nejakú umelecký čin (hanlivo performance) a rozmýšľal som, ako ho zdokumentovať. Klasika je nafotiť, alebo natočiť video a vystavovať v galérii ako suchú dokumentáciu. Ale keby to bolo niečo ako hrdinský epos, legenda, tak by sa ten čin dal zveršovať a prespievať, Zistil som, že pustiť niekomu video o tom, čo som robil pred pár rokmi, ma baví menej ako mu o tom zaspievať. Kupodivu mi pripadá, že pesnička najlepšie starne.
DŽ: Na znak svornosti by sme teraz mohli porozprávať vtipnú historku zo zákulisia.
DŽES: Pri Kulturparku v Košiciach bol dlhé roky prázdny, mŕtvy billboard. Niekto tú čistotu bieleho papiera nevydržal a napísal fixou ŽIJETE? Chodil som dva roky každodenne okolo neho a špekuloval, čo na to odpoviem. Možno to podmienilo aj vznik vety Hej ta treba dakus. Takže som si zobral centrofixu a foťák a hejtatrebadakus posavovanú mikinu a išiel som konečne odpísať dôstojnú odpoveď a zároveň to využiť na natočenie klipu. Prišiel som tam a odpadol som. Niekto ma umelecky predbehol, svoju odpoveď vytapetoval na celý billboard, formou ornamentálnej grafiky. Tak mi treba.

Album Dakus si môžete stiahnuť v plnej WAV kvalite (555 Mb) na adrese:
data.eriksikora.com/hudba/dzumelec-dakus.zip
(hneď po kliknutí sa začne sťahovať)
Alebo keď chcete mať pirátsky pocit, tak si to stiahnite v MP3 kvalite z uložto (89 Mb).
https://uloz.to/!cLmQGQFNtKIq/dzumelec-dakus-mp3-zip

6.2.2018 Košice
Džumelec a Erik Sikora

Príručka: Ako sa vysporiadať s jednou džurou v lese?

1. fotografia / landart: Retušovanie snehom

Vypĺňanie otvoru diery snehovými guľami je pokus o vysporiadanie sa s ľudskou minulosťou: hĺbenie banskej štôlne je ľudský zásah do krajiny, a ja som sa snažil tento ľudský zásah zaretušovať. Fotografia landartovej inštalácie v mierke 1:1 v rozmere 150cmx150cm bola inštalovaná priamo na mieste fotenia, ale v inom ročnom období, takže testuje aj vieru diváka v skutočnosť fotografie.

2. videoart: Spanie na okraji bane, 08:51,

 

Pokus o najsilnejšie precítenie bane a zároveň jej dostatočnú dokumentáciu pôsobenia džury na človeka, jej atmosféry, živočíšstva. Video používa estetiku internetového videa formou komentovania vlastného prežívania v zaujímavej situácii. Performatívne spanie v ústí štôlne je skúšaním vlastného tela a prekonávaním strachu a dôsledným dokumentovaním komplexnosti ekosystému.

 

3. Happening: Sonda do útrob zeme + videodokumentácia: ”

Smartfón na loďke ako lyrická sonda do útrob Zeme”, 05:52,

Počas celého projektu som si dal jedno predsavzatie, budem pracovať iba s ústím štôlne, s rozhraním vonkajška lesa a vnútrajška štôlne, ale nikdy ju nepôjdem skúmať do hĺbky, pretože to môže byť nebezpečné. To platilo aj pre všetkých účastníkov, všetky verejné prezentácie sa diali v blízkom okolí štôlne a v jej ústí. Tento happening však pracoval s motívom ľudskej zvedavosti. Ako preskúmať miesta, na ktoré nemôžeme fyzicky ísť? Vytvoril som DIY sondu – loďku z plastovej dózy na potraviny, vrtuľky, motorčeka a powerbanky. Vyzval som účastníkov, ktorí chcú podstúpiť riziko, aby mi požičali svoj smartfón, ktorý som umiestnil do vodotesnej dózy a pomocou veterného pohonu som ho vyslal do útrob štôlne. Štôlňa bola pri zemi zatopená niekoľkocentimetrovou hladinou vody. Účastníci sa mohli vzájomne prekonávať, kto dostane sondu ďalej, a následne ju bezpečne vrátili naspäť šnúrkou od šarkana. Každý účastník, ktorý sa odhodlal požičať svoj telefón, mal možnosť natočiť si video z miesta, kam sa sám nemohol dostať.

4. fotokoláž, sitespecific inštalácia: jaskynné maľby z katalógu supermarketu

Praveké jaskynné maľby zobrazovali zvieratá, ktoré sa dali uloviť. Túžbou človeka pre súčasné ulovenie sa stáva napríklad výhodná akcia na mäso zo supermarketu. Preto som zosúčasnil jaskynné maľby, vystrihovaním fotografií mäsa z reklamných letákov supermarketov, a ich umiestnením (nalepením len pomocou vody) v klenbe jaskyne.

5. zvuková inštalácia – dotknúť sa každého vzdialeného kúsku bane formou trúbenia zvukových vĺn

Kvôli tomuto projektu som sa naučil hrať na trúbke, pretože tento nástroj najviac pripomína túžbu hrať na ústie bane a celú baňu ako na hudobný nástroj. Nie je však možné hrať na taký veľký nátrubok, ako by bolo celé ústie bane, preto som túto túžbu simuloval nasledovne: vo vnútri štôlne vytvoril audionahrávku trúbenia, ktorú som niekoľkonásobne spomalil, pretože čím je väčší dychový nástroj (napríklad tuba), tým dokáže vydávať basovejšie tóny. Donesením veľkého koncertného aktívneho reproduktoru (na baterky) som nahrávku spomaleného trúbenia z bane púšťal opätovne v bani. Zvukové vlny vytvárané vibrovaním pier sa tak mohli dostať najďalej do útrob bane a zvukovými vlnami sa dotknúť či metaforicky pobozkať každý kúsoček bane.

6. Pocta salamandre. Happening so zapojením účastníkov: pečenie a inštalovanie palaciniek v tvare salamandrích fľakov.

Staré štôlne sú obľúbeným zimoviskom salamandry škvrnitej. V mojej štôlni som ich našiel v jednej chvíli až 19 naraz. Salamandra nemá žiadneho nepriateľa, pretože jej žlté škvrny sú výstražným signálom. Tie škvrny sú unikátne pre každého jednotlivca. Pozorovanie abstraktných tvarov škvŕn som chcel preniesť aj na diváka. Na verejnej prednáške vo Východoslovenskej galérii som nechal kolovať približne sto škvŕn, ktoré som vytvoril z nevypálenej keramiky. Počas verejnej prezentácie v lese som s divákmi piekol palacinky s použitím žltého farbiva kurkumy, aby na panvici vznikali improvizované a jedinečné salamandrie fľaky, ktoré mohlo obecenstvo následne zjesť, alebo nainštalovať v lesnom prostredí či v ústí štôlne. Keďže je salamandra jedovatá, toto bol bezpečný spôsob ako škvrny precítiť a nedotknúť sa jej.

 

Celý záznam: Prednáška vo Východoslovenskej galérii:

 

 

Video, ktoré sa tam premietalo na dvojprojekcii:

Dal som si youtuberský záväzok, že od začiatku školského roka spravím každý týždeň jedno vlogo video. Chcel som si užiť tú dvojitosť, že umeleckým kruhom budem hovoriť, že som youtuber, a youtubu budem hovoriť, že som nominovaný na Cenu Oskára Čepana, a že či sa followerské bubliny krásne prepoja.  Prvé video je o hubách, druhé o sliepkach, tretie je stavbárske, štvrté je upratovacie.

Vydržal som štyri týždne, prehupol som sa cez hranicu 1000 odberateľov, za čo tisíckrát ďakujem, ale priznávam, že poctivý jútuber neviem byť. Našťastie na piate video som nasadil všetky možné finty, takže je to pesnička, takmer až hiphopový battle, a klip je natočený pri mori, a tematicky vyťahujem zákulisie Ceny Oskára Čepana a nás finalistov, takže kúštik virálnosti sa podarilo, a to mi stačí , ďalšie témy na videá som si schovával až na výstavu vo Východoslovenskej galérii.

1. Spať pri hríbe

2. Socha vajíčka

3. Nopová fólia

4. Drum&hoover

5. Cipana Čepana

Pesnička pre deti o tancovaní, a k nej animovaný klip:

 

Making of či Behind the scenes

Edo rád tancuje, hľadali sme pre neho nejaký tanečný krúžok. Nehodili sa na neho nejaké zaškatuľkované ľudové tance alebo brejkdensy, a tak sme našli kurzy Planéta Tanec v košickej Tabačke.

Na prvej hodine mali ukázať svoj obľúbený pohyb, Edo sa tešil, že môže robiť nindžovskú šnúru. Potom sa hrali trebárs na morské hviezdice, ktoré si musia chrániť perlu v brušku, to sa Edovi tiež páčilo, aj keď sa z prírodopisného hľadiska hneval, že predsa žiadna morská hviezdica nemá perlu, perly majú mušle.

Záber zo záverečného vystúpenia Planéty Tanec, kde Robo Rampáček natočil našich synov, ja som na ňom nevedel byť, lebo som bol na záverečnom vystúpení z dcérinho klavíra.

S lektorkami Planéty Tanca Viki a Miškou sme sa počas kurzou skamarátili, a aj boli na mojom džumeleckom koncerte pre deti v rámci festivalu detskej knihy Punktík, tiež v Tabačke, a tak ich napadlo, či pre nich nespravím pesničku. Robiť hocičo pre deti je pre mňa furt veľká výzva, a keď ešte o tancovaní, tak o to viac.

Začal som robiť text, Miška (Michaela Sabolová, tanečnica a lektorka Planéty Tanec) mi poslala brainstormingy na odrazenie sa, podľa toho čo na kurzoch robili:

Kinesféra môjho tela

Som ako stromček s koreňmi

Roztopím sa ako zmrzlina

Tvárne telo-tvorivá myseľ

Môžem byť guľa, stena, hranol, špendlík, šrúba

Slnečné centrum tela

Panva ako veľký lavór, hrudník je kôš, tancujúce kosti a orgány

Dýcham teda tancujem

Chrbtica je dlhý had

Nohy, ruky, hlava, kostrč – končatiny = morská hviezdica

Plaziť sa a lietať, skákať po planétach

Ruka – štetec, noha – ceruzka, podlaha –papier

Priestor je veľká farebná bublina

3D realita – tancujem do všetkých 6-ich smerov

Telo sa hrá, rozpráva

Váha tela, vážim si seba

Dlaň, chodidlo, dotyk, kontakt = odtlačok seba

Pobehal som si aj internet, že ako sa vlastne rozpráva o tanci, alebo že čo sa vlastne deje pri tanci, a ako sa to dá preložiť do úplne iného média, do slov. Najviac ma oslovila jedna jednoduchá veta, že tanec je reč tela, ale nie jazyk tela. Asi preto som si dal taký jeden zákaz, že v celom texte nebude žiadne prirovnanie, že človek/tanečník nebude ako had, ako hviezdica, ale že sa s ním naozaj stane, a bude hovoriť jeho rečou.

A tak som si v texte vychutnal také krkolomnosti ako:

Moje kosti hovoria po kosťovsky,

moja chrbtica hovorí po hadovsky,

moja ruka hovorí po ceruzkovsky,

a priestor odpovedá po bublifukovsky.

Potom som chcel prepojiť človeka/tanečníka a jeho možnosti vychutnávania si priestoru, a to celé ešte nejak prepojiť s vesmírom, a že si planéty vychutnávajú tiež ten priestor. 

Niekedy som musel krotiť psychedelickosť obrázkov

Strašne som nechcel používať nejaké odborné slovíčka, aby to nebolo také dospelácke predvádzanie sa, a tak som sa dlho pasoval aj so slovíčkom kinesféra tela. Vyčítal som takú poučku, že kinesféra je priestor okolo človeka, jeho možnosti rozsahu pohybu z miesta na základe pohyblivosti kĺbov. Tak som si to pre seba opisoval čo najviac polopatickejšie, a vyšlo mi z toho Odtiaľ potiaľ to som ja, ale môžem byť až po tadiaľ ja.

S tým som mal potom ďalšiu dilemu, že slovíčko odtiaľ má samé mäkké písmenká, a ešte aj dvojhlásku ia, ktorej sa najviac bojím v textoch, lebo to rytmicky skoro vždy zákerne rozsekajú. A tak som to skúsil naschvál prehnať, a dať tam nielen odtiaľ, ale aj potiaľ, a ešte aj potadiaľ. To som si potom pospevoval dva dni, a aj keď som vymyslel niečo menej jazykolomné, toto mi vždy ostalo v hlave a tak som to tak nechal.

Hudobne som vedel, že chcem niečo, na čo sa bude dať tancovať, takže zadumané gitarkové folkáčiny som dal hneď bokom. Melódiu som mal v hlave už pri vymýšľaní textu, len som ju pohľadal na klavíri, a potom skúšal prehodiť do rôznych nástrojov v počítači. Trošku som sa bál, či to nie je až príliš diskotékové, ale nakoniec som stavil na to, že to aspoň odľahčí ten zadumaný. Naposledy som diskotékové možnosti využil pri duete s Lady Zikou – Narval, a furt ma ešte zaujíma, kam sa to dá potiahnuť.

Miška a Priestor pre súčasný tanec (PST) mali pôvodne ideu urobiť nejaké animované video o súčasnom tanci, nakoniec z toho bola moja pesnička, ale došlo nám, že aj tá by mohla dopadnúť ako animovaná, čomu som sa veľmi potešil, lebo do animácie som stále zaľúbený, ale je furt tak niekde vzadu popri ostatných veciach.

Naposledy som robil animovaný klip pre Chiki liki tu-A: Kuca paca, vtedy som na to zapratal celú izbu v našom dome a hral sa s tými vecami mesiac. Teraz som tiež rozmýšľal nad klasickou stop-motion animáciou, napríklad že by som si natočil tancovanie, a potom by som tie pohyby tanečníkov políčko po políčku vyskladal a fotil s nejakými predmetmi s ktorými by sa dalo akokeby kresliť alebo maľovať, napríklad farebnými konfetami.

Natočil som lektorku Mišku a deti Intiho a Maxima, ktorí chodili na Planétu Tanec. Tancovali do rytmu mojej pesničky a vymýšľali rôzne tanečné situácie, ktoré súviseli s textom, alebo kľudne aj nie. Točili sme to v Tabačke, v priestore kde sa odohrávajú aj kurzy, čo bolo super, lebo má čierne steny a čiernu baletizolovú podlahu, takže stačilo tanečníkov nasvietiť divadelným svetlom a na videu vyzerali akoby tancovali v prázdnom vesmíre.

Tanec mamiek a synov sa do klipu nezmestil, tak tu máte aspoň jeden exkluzívny záber

Doma som to postrihal podľa rytmu a textu. Videoklip trvá 108 sekúnd, a z každej sekundy videa som vyexportoval dvanásť obrázkov, čo mi vytvorilo 1296 obrázkov. Každý obrázok som chcel ručne vyskladať z farebných konfiet, aby sa miesto tanečníkov hemžili do rytmu konfetoví panáčikovia. Porobil som si skúšky a zistil som, že nikdy nedosiahnem nejaké jemné detaily, napríklad prsty na rukách. Pri hľadaní iného spôsobu animovania som sa presunul z reality do počítačového sveta, ale stále som chcel zachovať taký nejaký ručný maľovací spôsob.

Keď sme mali doma prvý počítač (okolo roku 1999), tak som najviac fičal na tom, ako sa dá zmeniť fotka pomocou silných photoshopových efektov, trebárs Glowing edges alebo Patchwork. Vtedy mi to pripadalo tak, že každá obyčajná odfotená vec sa zrazu môže dostať do nejakej krajiny zázrakov. Potom som tie efekty dlho dlho nepoužíval, pretože som sa štítil ich lacnoty. Ale teraz som potreboval presne niečo také, niečo čo z reálneho sveta natočeného tanca urobí nejaký zvláštny nový svet. Zároveň tie efekty už existujú tak dlho, a používajú sa tak málo, že by už mohla vzniknúť aj nejaká nostalgia za nimi.

Každé políčko som teda prehnal efektom Glowing edges, čo mi vytvorilo žiariace obrysy postáv v temnom vesmíre. Potom bolo treba ručne povymazávať okolitý drobný bordel, napríklad zástrčku alebo horizont podlahy. To som začal robiť sám, ale zistil som, že by som sa z toho časovo zbláznil, našťastie mi s touto mravenčou prácou pomohol Aurel Čurilla, študent Súkromnej strednej umeleckej školy filmovej.

Tak vyzeral obrázok pred vyretušovaním zástrčky a podlahy

Začal som robiť farebné pozadia, a zjednocovať štruktúru pomocou efektu Patchwork (v českej verzii sa volá smiešne že Slátanina). Vďaka tým efektom som mohol kombinovať 2D a 3D svet, takže tanečníci z 3D sveta mohli kľudne tancovať na nakreslených 2D planétach.

Niečo sa dalo urýchliť nahrávaním Automatických akcií, podobne ako keď v továrni na autá prvé auto nastrieka farbou človek, a robot si nahrá jeho pohyby, a potom to už strieka robot.

Keď som tam pridával planéty alebo vajíčka, ktoré sa ešte majú aj otáčať, tak to bolo na robota už ťažké, to som robil ručne. Občas automat niekomu vymazal celú nohu, a tak som mu ju ručne obkreslil, aby to pochopil.

Takéto bublinky vznikali, keď to Automat nepochopil, a urobil som to radšej ručne

Lens flare na ruke

Nakoniec som to poslal Priestoru pre súčasný tanec, a túžili tam pridať iba jednu vec – tajomný trojboký hranol, tak som ho pridal ako letí vesmírom spolu s geometrickým neporiadkom a vajíčkami.

Otestoval som pesničku aj na mojích deťoch, páči sa im, zatancovali sme si. Edo sa síce naoko sťažuje, že to znie ako pre malé deti, ale potom si to pospevuje, keď sa nepozerám.

Ďakujeme za podporu Fondu na podporu umenia.