Je Džumelec závislý na popeíne?
Cez deň býva videný za košickým Hornbachom a počúva, ako sa do zarastenej periférnej divočiny šíri popová hudba medzi bažanty, zajace a sovy. V noci prebehuje v papučiach po snehu do garáže. Vydáva album s názvom “Dakus”, a dúfa že do neho prepašoval návykovú látku popeín. Na otázku, či sa treba báť účinku jeho pesničiek odpovedá “hej ta treba dakus”. Napriek tomu všetkému sa nám podarilo vyžmýkať exkluzívny plnotučný rozhovor medzi Erikom Sikorom a Džumelcom.
ES: Môžeš nám vysvetliť prebehovanie v papučiach po snehu do garáže?
DŽ: Každý večer po zotmení uspávam tri deti troma rozprávkami z troch kníh. Momentálne je to Jakub a obrovská broskyňa synovi, Proč je v umění tolik nahých lidí dcére, a Muzikanti z Brém synovi. Potom umyjem riad…
ES: To je milé, ale je nutné na to ísť takto zoširoka?
DŽ: No kvôli tomu všetkému mi z toho vyšli pesničky také domáce a tichučké a vhodné ku umývaniu riadu, napriek tomu, že som si ich predstavoval ako pogovacie a vhodné ku rozbíjaniu riadu.
ES: Ok, tak späť ku garáži.
DŽ: Keď je po umytí riadu vzduch čistý, tak schmatnem notebook, gitaru a poctivú koženú robotnícku brašnu (aby som mal pocit že idem naozaj do roboty) s mikrofónom a zvukovkou. Poviem psom aby zostali, vyjdem von a prebehnem ten spomínaný sneh. Potom si zabudnem slúchadlá alebo redukciu na slúchadlá a ešte párkrát prebehnem tam a naspäť do garáže.
ES: Prečo garáž? Nie je trochu tuctové mať skúšobňu v garáži?
DŽ: Našťastie, alternatívnosť tej garáže je očividná, pretože jej dvere sú meter a pol nad zemou, takže autá by do nej museli vyskakovať. V garáži je kumbálik a ten som si vymolitanoval rozobratím sedačky, na ktorej som preváľal svoje detstvo. Sedačku ušil môj tata, lebo sme chceli mať hipisáckejšiu obývačku ako bola dostať v socialistických obchodoch. Ten istý môj tata mi pred rokom kúpil na narodeniny bicie, aj keď som už veľký. Vďaka tomu som zistil, že na svojom albume bicie vôbec nepotrebujem. Keby som ich nemal, tak by som strácal čas túžením po bicích namiesto nahrávania albumu.
ES: Aké nástroje sú nakoniec použité na albume?
DŽ: Pesničky som asi rok odieval do rôznych hávov – elektrohávu, technohávu, traphávu, hiphophávu, dychovkohávu, ale nakoniec som sa rozhodol, že ich zahrám iba pomocou spevu a bežného hracieho prostriedku – gitary.
ES: Dobrá pesnička sa dá zahrať na gitare pri ohni, povedal Petr Fiala z Mňága a Žďorp...
DŽ: Mne to nepovedala Mňága, ale kamarát Ľubo Štec, potom mi to pár rokov ležalo v hlave a teraz som si vyslovene dal úlohu, že každú pesnička musí prejsť takouto skúškou ohňom. Úlohu som nakoniec nedokázal splniť na jednotku, lebo v albume sú štyri ťuky na klavíri a jedno winnetouovské intro na melodike.
ES: Prečo ti nahrávky menej šumia?
DŽ: Človek si vymolitanuje kumbál, a potom zistí že by sa mu hodil lepší mikrofón, keď je tam tak pekne tichúčko. Tak si požičia kondenzátorový mikrofón (týmto ďakujem Robovi Rampáčkovi) a zistí, že už mu začína vadiť aj šum nahrávadla, pritom ten šum považoval za súčasť svojho imidžu.
Tak dostane pod stromček zvukovú kartu, a potom zistí, že jediné čo ešte bruní, je nejaké zemnenie španielky. Ale je na seba hrdý, pretože vlastnou ajetovskou dôvtipnosťou omotá drôtik okolo koncovky gitarového kábla, a druhý koniec drôtiku si zastrčí za tepláky, čím sa to uzemní. Potom zistí, že mu hučí počítač, tak ho za trest vyženie za dvere kumbálu. Kábel spoza dverí, od počítača ku zvukovke, je krátky takže si musí dať zvukovku pod nohy. A tu spásonosne zistí, že keď si vyzuje papuču a položí nohu na zvukovku, tak sa to brunenie gitary uzemní úplne dokonale a má recept na ten najtichúčkejší zvuk, aký kedy stvoril.
ES: Posledný album (Brutovce, 2014) si nahral v kúpeľni, to sa mi zdá byť viac cool.
DŽ: Kúpeľňa bola v byte v noci jediná neobsadená miestnosť. Najprv som si užíval to kachličkovské echo, potom som si začal dávať nad hlavu, medzi práčkou a zrkadlom madrac.
Dúfal som, že neruším susedov, a potom sme sa zoznámili a zistil som, že poznajú všetky texty naspamäť, a dodnes, aj po odsťahovaní sa, nám posielajú vianočné pohľadnice s úryvkami tých textov. Všetko dobre dopadlo, nehnevajú sa.
ES: Štyri roky si nenahral album, prečo?
Brutovce bol osamelý, chalupársko-krajinársky album. Keď som zisťoval, či to vie fungovať naživo, mimovoľne som objavil novú látku: Popeín.
Bál som sa, či je to bezpečné. Na koncertoch som robil pokusy na dobrovoľných divákoch.
Skúšal som, koľkokrát sa môže zaspievať refrén, aby si to nenosil ešte dva dni v hlave, alebo či je bezpečnejšie urobiť pesničku s ó, ó, ó, alebo s ou jé. Skúšal som hrať napríklad akordy letných hitov naaplikované na zimné texty. Z tohto laboratória vzniklo niekoľko popeínových pesničiek s odrhovačkovými melódiami. Textovo to boli takzvané stotožňováky. Stotožňovák je pesnička, s ktorou sa môže stotožniť určitá skupina ľudí, napríklad Dojižďáci. Snom stotožňováku je vystihnúť nejakú dejinnú epochu (v pesničke Lajkni a bude ti lajknuté, Linajkovaný dvojhárok) alebo spesničkovať životnú situáciu, ktorá je ešte dierou na trhu pesničiek (rozdžabaná horalka, nakazenie zívaním, modelovanie guličky z chleba, vymletosť z letných prázdnin). Vrcholom popeínu je to čo dokázal Rytmus, vymyslieť hlášku, ktorá sa širokospektrálne ujme, od nápisov na aute až po mesindžerovskú skratku. V jeho prípade JBMNT, v džumeleckom prípade CHMW. To však už hraničí s tým čo som nechcel spôsobiť: synteticky vyrábaný popeín. Chcem robiť radšej makové koláče ako heroín.
ES: Album Brutovce je manifestom krajinárskeho rapu. S tým už je koniec?
DŽ: Na terajšom albume sú asi dve pesničky, ktoré vychádzajú z filozofie krajinárskeho rapu, teda maľovať krajinu slovami: Hausbót a Zívanie. Obidve pochádzajú z Viedne a popisujú presné zákutia. Keď som bol mesiac vo Viedni, tak som skúsil spraviť tri krajinárske popy po anglicky, ale neviem v tom vychytávať drobné nuansy, tak som ich teraz voľne predaboval.
Potom sú tu pesničky, ktoré pozorujú stav sveta a ospevujú ho: Čiarové kódy, Klonovaný suk.
No a v niektorých som zradil nezasahujúci dokumentaristický prístup ku svetu, a ospevujem vlastné konanie: premenovanie dážďovníka, džabkanie sa so sádrou, hľadanie univerzálnej odpovede na akúkoľvek otázku: hej ta treba dakus.
ES: Prečo sa zapodievaš východoslovenským dialektom a neprerazíš radšej spisovnými hláškami?
DŽ: Keď som bol v južnom Londýne, tak som obdivoval ako sa dá rytmizovať angličtina, na jednej večierke bol napríklad nápis: IMO DEH YA NOW TRY KOSTKATTA. Po pár hodinách mi došlo, že tam je napísané vlastne: I am not there right now, try Costcutter. Teda obyčajný nápis: Hneď prídem, skúste vedľajší obchod. To som si už ale pospevoval IMO DEH YA NOW TRY KOSTKATTA a žasol som nad rytmickosťou tej vety.
Keby som spieval Hej ta treba dakus spisovne, tak to bude: Áno, napadlo mi, že je to trošku potrebné. To nemá flow. Východoslovenčina to zbaví kudrliniek a zostanú beaty.
ES: Súvisí to aj s tým, že tak málo rýmuješ?
DŽ: No dobre, keď chcete prezradím Vám fintu, podľa ktorej ukladám vedľa seba slová:
Pretavujem si písmená na bicie. V nich písmená b, d, dz, dž, t, sú ako beaty. Písmená c, č, š, s, f, v, h cinkajú a šuštia ako činely. Keď si dám pozor a beatové a činelové sa ozvú v každom verši na tom istom mieste, tak to má takú utajenú rytmickú sieť. Najťažšie je potom napasovať dvojhlásky ia, ie, iu, ô, alebo písmeno j. Lebo to je ako taká gumená pauza, keď dvíhaš paličku.
Radšej nezisťujem, či na takú techniku niekto prišiel, kochám sa predstavou, že je to môj vlastný vynález. Dúfam, že to tajomstvo využijete na dobré účely.
ES: Na záver sa opýtam, aký je rozdiel medzi Džumelcom a Erikom Sikorom, pretože som v poslednom čase zaregistroval premenovanie youtubového aj instagramového účtu z erixikora na dzumelec.
DŽ: Džumelec mal pôvodne oddeliť študovaného vizuálneho umelca Erika Sikoru od neštudovaného naivného hudobníka. Myslel som si, že Džumelca budú počúvať iní ľudia, ako diváci umenia Erika Sikoru. Vyzerá to tak, že už nie je čo oddeľovať. Naposledy mal Erik Sikora výstavu v Zlíne, kde v kamennej galérii vystavoval Džumelcove pesničky, ku ktorým urobil youtuberské vlogerské videá, a na stenách vystavoval ako umelecké artikle Džumelcov merchandise v podobe predražených doma urobených mikín. Tým sa to zlialo, či?
ES: Zlom nastal aj vtedy, keď som plánoval urobiť nejakú umelecký čin (hanlivo performance) a rozmýšľal som, ako ho zdokumentovať. Klasika je nafotiť, alebo natočiť video a vystavovať v galérii ako suchú dokumentáciu. Ale keby to bolo niečo ako hrdinský epos, legenda, tak by sa ten čin dal zveršovať a prespievať, Zistil som, že pustiť niekomu video o tom, čo som robil pred pár rokmi, ma baví menej ako mu o tom zaspievať. Kupodivu mi pripadá, že pesnička najlepšie starne.
DŽ: Na znak svornosti by sme teraz mohli porozprávať vtipnú historku zo zákulisia.
DŽES: Pri Kulturparku v Košiciach bol dlhé roky prázdny, mŕtvy billboard. Niekto tú čistotu bieleho papiera nevydržal a napísal fixou ŽIJETE? Chodil som dva roky každodenne okolo neho a špekuloval, čo na to odpoviem. Možno to podmienilo aj vznik vety Hej ta treba dakus. Takže som si zobral centrofixu a foťák a hejtatrebadakus posavovanú mikinu a išiel som konečne odpísať dôstojnú odpoveď a zároveň to využiť na natočenie klipu. Prišiel som tam a odpadol som. Niekto ma umelecky predbehol, svoju odpoveď vytapetoval na celý billboard, formou ornamentálnej grafiky. Tak mi treba.
Album Dakus si môžete stiahnuť v plnej WAV kvalite (555 Mb) na adrese:
data.eriksikora.com/hudba/dzumelec-dakus.zip
(hneď po kliknutí sa začne sťahovať)
Alebo keď chcete mať pirátsky pocit, tak si to stiahnite v MP3 kvalite z uložto (89 Mb).
https://uloz.to/!cLmQGQFNtKIq/dzumelec-dakus-mp3-zip
6.2.2018 Košice
Džumelec a Erik Sikora