Džumelec a Planéta TANEC – making of
Pesnička pre deti o tancovaní, a k nej animovaný klip:
Making of či Behind the scenes
Edo rád tancuje, hľadali sme pre neho nejaký tanečný krúžok. Nehodili sa na neho nejaké zaškatuľkované ľudové tance alebo brejkdensy, a tak sme našli kurzy Planéta Tanec v košickej Tabačke.
Na prvej hodine mali ukázať svoj obľúbený pohyb, Edo sa tešil, že môže robiť nindžovskú šnúru. Potom sa hrali trebárs na morské hviezdice, ktoré si musia chrániť perlu v brušku, to sa Edovi tiež páčilo, aj keď sa z prírodopisného hľadiska hneval, že predsa žiadna morská hviezdica nemá perlu, perly majú mušle.
Záber zo záverečného vystúpenia Planéty Tanec, kde Robo Rampáček natočil našich synov, ja som na ňom nevedel byť, lebo som bol na záverečnom vystúpení z dcérinho klavíra.
S lektorkami Planéty Tanca Viki a Miškou sme sa počas kurzou skamarátili, a aj boli na mojom džumeleckom koncerte pre deti v rámci festivalu detskej knihy Punktík, tiež v Tabačke, a tak ich napadlo, či pre nich nespravím pesničku. Robiť hocičo pre deti je pre mňa furt veľká výzva, a keď ešte o tancovaní, tak o to viac.
Začal som robiť text, Miška (Michaela Sabolová, tanečnica a lektorka Planéty Tanec) mi poslala brainstormingy na odrazenie sa, podľa toho čo na kurzoch robili:
Kinesféra môjho tela
Som ako stromček s koreňmi
Roztopím sa ako zmrzlina
Tvárne telo-tvorivá myseľ
Môžem byť guľa, stena, hranol, špendlík, šrúba
Slnečné centrum tela
Panva ako veľký lavór, hrudník je kôš, tancujúce kosti a orgány
Dýcham teda tancujem
Chrbtica je dlhý had
Nohy, ruky, hlava, kostrč – končatiny = morská hviezdica
Plaziť sa a lietať, skákať po planétach
Ruka – štetec, noha – ceruzka, podlaha –papier
Priestor je veľká farebná bublina
3D realita – tancujem do všetkých 6-ich smerov
Telo sa hrá, rozpráva
Váha tela, vážim si seba
Dlaň, chodidlo, dotyk, kontakt = odtlačok seba
Pobehal som si aj internet, že ako sa vlastne rozpráva o tanci, alebo že čo sa vlastne deje pri tanci, a ako sa to dá preložiť do úplne iného média, do slov. Najviac ma oslovila jedna jednoduchá veta, že tanec je reč tela, ale nie jazyk tela. Asi preto som si dal taký jeden zákaz, že v celom texte nebude žiadne prirovnanie, že človek/tanečník nebude ako had, ako hviezdica, ale že sa s ním naozaj stane, a bude hovoriť jeho rečou.
A tak som si v texte vychutnal také krkolomnosti ako:
Moje kosti hovoria po kosťovsky,
moja chrbtica hovorí po hadovsky,
moja ruka hovorí po ceruzkovsky,
a priestor odpovedá po bublifukovsky.
Potom som chcel prepojiť človeka/tanečníka a jeho možnosti vychutnávania si priestoru, a to celé ešte nejak prepojiť s vesmírom, a že si planéty vychutnávajú tiež ten priestor.
Niekedy som musel krotiť psychedelickosť obrázkov
Strašne som nechcel používať nejaké odborné slovíčka, aby to nebolo také dospelácke predvádzanie sa, a tak som sa dlho pasoval aj so slovíčkom kinesféra tela. Vyčítal som takú poučku, že kinesféra je priestor okolo človeka, jeho možnosti rozsahu pohybu z miesta na základe pohyblivosti kĺbov. Tak som si to pre seba opisoval čo najviac polopatickejšie, a vyšlo mi z toho Odtiaľ potiaľ to som ja, ale môžem byť až po tadiaľ ja.
S tým som mal potom ďalšiu dilemu, že slovíčko odtiaľ má samé mäkké písmenká, a ešte aj dvojhlásku ia, ktorej sa najviac bojím v textoch, lebo to rytmicky skoro vždy zákerne rozsekajú. A tak som to skúsil naschvál prehnať, a dať tam nielen odtiaľ, ale aj potiaľ, a ešte aj potadiaľ. To som si potom pospevoval dva dni, a aj keď som vymyslel niečo menej jazykolomné, toto mi vždy ostalo v hlave a tak som to tak nechal.
Hudobne som vedel, že chcem niečo, na čo sa bude dať tancovať, takže zadumané gitarkové folkáčiny som dal hneď bokom. Melódiu som mal v hlave už pri vymýšľaní textu, len som ju pohľadal na klavíri, a potom skúšal prehodiť do rôznych nástrojov v počítači. Trošku som sa bál, či to nie je až príliš diskotékové, ale nakoniec som stavil na to, že to aspoň odľahčí ten zadumaný. Naposledy som diskotékové možnosti využil pri duete s Lady Zikou – Narval, a furt ma ešte zaujíma, kam sa to dá potiahnuť.
Miška a Priestor pre súčasný tanec (PST) mali pôvodne ideu urobiť nejaké animované video o súčasnom tanci, nakoniec z toho bola moja pesnička, ale došlo nám, že aj tá by mohla dopadnúť ako animovaná, čomu som sa veľmi potešil, lebo do animácie som stále zaľúbený, ale je furt tak niekde vzadu popri ostatných veciach.
Naposledy som robil animovaný klip pre Chiki liki tu-A: Kuca paca, vtedy som na to zapratal celú izbu v našom dome a hral sa s tými vecami mesiac. Teraz som tiež rozmýšľal nad klasickou stop-motion animáciou, napríklad že by som si natočil tancovanie, a potom by som tie pohyby tanečníkov políčko po políčku vyskladal a fotil s nejakými predmetmi s ktorými by sa dalo akokeby kresliť alebo maľovať, napríklad farebnými konfetami.
Natočil som lektorku Mišku a deti Intiho a Maxima, ktorí chodili na Planétu Tanec. Tancovali do rytmu mojej pesničky a vymýšľali rôzne tanečné situácie, ktoré súviseli s textom, alebo kľudne aj nie. Točili sme to v Tabačke, v priestore kde sa odohrávajú aj kurzy, čo bolo super, lebo má čierne steny a čiernu baletizolovú podlahu, takže stačilo tanečníkov nasvietiť divadelným svetlom a na videu vyzerali akoby tancovali v prázdnom vesmíre.
Tanec mamiek a synov sa do klipu nezmestil, tak tu máte aspoň jeden exkluzívny záber
Doma som to postrihal podľa rytmu a textu. Videoklip trvá 108 sekúnd, a z každej sekundy videa som vyexportoval dvanásť obrázkov, čo mi vytvorilo 1296 obrázkov. Každý obrázok som chcel ručne vyskladať z farebných konfiet, aby sa miesto tanečníkov hemžili do rytmu konfetoví panáčikovia. Porobil som si skúšky a zistil som, že nikdy nedosiahnem nejaké jemné detaily, napríklad prsty na rukách. Pri hľadaní iného spôsobu animovania som sa presunul z reality do počítačového sveta, ale stále som chcel zachovať taký nejaký ručný maľovací spôsob.
Keď sme mali doma prvý počítač (okolo roku 1999), tak som najviac fičal na tom, ako sa dá zmeniť fotka pomocou silných photoshopových efektov, trebárs Glowing edges alebo Patchwork. Vtedy mi to pripadalo tak, že každá obyčajná odfotená vec sa zrazu môže dostať do nejakej krajiny zázrakov. Potom som tie efekty dlho dlho nepoužíval, pretože som sa štítil ich lacnoty. Ale teraz som potreboval presne niečo také, niečo čo z reálneho sveta natočeného tanca urobí nejaký zvláštny nový svet. Zároveň tie efekty už existujú tak dlho, a používajú sa tak málo, že by už mohla vzniknúť aj nejaká nostalgia za nimi.
Každé políčko som teda prehnal efektom Glowing edges, čo mi vytvorilo žiariace obrysy postáv v temnom vesmíre. Potom bolo treba ručne povymazávať okolitý drobný bordel, napríklad zástrčku alebo horizont podlahy. To som začal robiť sám, ale zistil som, že by som sa z toho časovo zbláznil, našťastie mi s touto mravenčou prácou pomohol Aurel Čurilla, študent Súkromnej strednej umeleckej školy filmovej.
Tak vyzeral obrázok pred vyretušovaním zástrčky a podlahy
Začal som robiť farebné pozadia, a zjednocovať štruktúru pomocou efektu Patchwork (v českej verzii sa volá smiešne že Slátanina). Vďaka tým efektom som mohol kombinovať 2D a 3D svet, takže tanečníci z 3D sveta mohli kľudne tancovať na nakreslených 2D planétach.
Niečo sa dalo urýchliť nahrávaním Automatických akcií, podobne ako keď v továrni na autá prvé auto nastrieka farbou človek, a robot si nahrá jeho pohyby, a potom to už strieka robot.
Keď som tam pridával planéty alebo vajíčka, ktoré sa ešte majú aj otáčať, tak to bolo na robota už ťažké, to som robil ručne. Občas automat niekomu vymazal celú nohu, a tak som mu ju ručne obkreslil, aby to pochopil.
Takéto bublinky vznikali, keď to Automat nepochopil, a urobil som to radšej ručne
Lens flare na ruke
Nakoniec som to poslal Priestoru pre súčasný tanec, a túžili tam pridať iba jednu vec – tajomný trojboký hranol, tak som ho pridal ako letí vesmírom spolu s geometrickým neporiadkom a vajíčkami.
Otestoval som pesničku aj na mojích deťoch, páči sa im, zatancovali sme si. Edo sa síce naoko sťažuje, že to znie ako pre malé deti, ale potom si to pospevuje, keď sa nepozerám.
Ďakujeme za podporu Fondu na podporu umenia.